Dejisko mojej úvahy sa bude koncentrovať okolo porekadla :Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva, ktoré si vypožičiavam na rozobratie môjho vyššie uvedeného problému. Ako synonymum k tomuto porekadlu môžem uviesť niečo výstižnejšie : Ako ty ku mne , tak ja k tebe.Tak ako minca má dve strany, tak ako všetko- každá vec , bytosť je obsiahnutá dvomi protikladnými vlastnosťami či schopnosťami, tak i porekadlo aj môj problém má dva póly. Prvá časť porekadla vyjadruje priamo adresovanú určitej osobe konverzáciu – komunikáciu. Pri komunikácii je podstatné ju viesť na určitej úrovni, ktorá prilieha konkrétnej osobe. Základom komunikácie je naučiť sa počúvať s porozumením. Predsa nechceme žiť v chladnom svete, kde nie je miesto pre pochopenie, nechceme sa stať sebcami, ktorých svetom , prioritou sú oni sami. Nevedome sa nimi – sebcami stávame i my. V našich životoch nastávajú chvíle, keď nie je čas na odôvodnenia, keď si situácia vyžaduje priame riešenie. A tak bez vnímania života našich blízkych. Požadujeme od nich niečo bez toho, aby sme sa pozastavili nad ich problémami. Ľudia sú schopní prijímať i odovzdávať. Tak preto ak odovzdávame sebecký prístup našim priateľom , odpoveď je rovnaká.. Prečo by som mala ja pomáhať niekomu, kto mi nedokáže prejavovať určitý priateľský záujem či ochotu? Na toto mnohokrát zabúdame. Pri každodennej roztržitosti zabúdame na naše postoje voči najbližším vôkol nás. Je pravda, že neraz som pod tlakom , stresom, ťarchou problémov, zabúdam na ľudí a neustále riešim seba so svojimi problémami, čo je aj odpustiteľné, keď to nie je zvykom, pretože ľudia sú omylní a majú právo na omyly. Avšak z toho sú bohužiaľ obete, ktoré zraňuje prístup sebcov. Sú ľudia skúšaní osudom natoľko, že svoje správanie vedia ovládať. Potrebné je uvedomovať si aj druhý pól, že zranenými sa staneme , keď pocítime úrodu nášho správania. Nie je možné čakať za bezcharakterné správanie vľúdne pochopenie. Ale aj tento problém má svoje riešenie. Vina nepadá na ľudí , ktoré sa nám otáčajú chrbtom , ale na nás. Prv než súdime druhých, mali by sme začať u seba samého. Ja osobne odovzdávam ľuďom to, čo od nich prijímam . Druhú časť porekadla zhrniem len do toho, že ozvena je odpoveďou či zrkadlom našej komunikácie. Navyše v spoločnosti sú ľudia vítanejší s humorom , schopnosťou pochopenia skôr ako sebeckí ľudia, čo je pochopiteľne.
V dnešnej dobe, keď sme si obľúbili komunikáciu prostredníctvom internetu, mobilov je o to vzácnejšia osobná komunikácia.
Je to paradox , že my ľudia, dostatočne vzdelané a inteligentné stvorenia na Zemi, nevieme riešiť také ľahké problémy ako je komunikácia. V tomto bode prichádzame k tomu, že to čo chýba je vôľa.
